Bude dobre

Príde čas, keď sa vrátia a zistia čo sa tu deje. Že tam, odkiaľ prišli spravodajstvo neznamená kto sekerou zabil suseda a koľko mal vypité prichytený cyklista. Že na prvej strane novín nie je pseucelebrita, o ktorej už v prvej dedine v Rakúsku, Poľsku a vôbec všade naokolo nikto nikdy nepočul. Zistia, že tí čo spreneveria milióny zo štátnej kasy sa smejú do kamier a sú nedotknuteľní, že spravodlivosť nie je rovná, že sú rovní a rovnejší. Zistia, že keď si za našetrené peniaze kúpia slušné auto, zaplatia za značku toľko, ako stoji jazdené. Po krátkej jazde natrafia na všade stojace hliadky policajtov, skryté v kríkoch, za plôtikmi, stĺpmi, aby vám namerali o 4 km vyššiu rýchlosť a obrali vás o ďalšie Eura. Pojazdia si po rozbitých cestách a nedostavaných diaľniciach, na ktorých sa priživujú kadejaké hyeny, aby sa podelili s politikmi, rozkradli a nechali svoju spoločnosť reštruktualizovať. Áno, tak sa to dnes odborne nazýva, keď štát vám vyplatí za zákazku, ale vy už subdodávateľom nie. Po pár dňoch prídu na to, že je tu najdrahší benzín, potraviny, energie, a že zázračný ľud, aj tak vyžije z almužny, ktorú dostáva. Po ďalších dňoch zistia, že televízia, časopisy, rádia, lanovky, kúpaliská... patria pár šikovným zvrhlíkom, pohrobkom eštebákov, komunistov, a tým istým zvrhlíkom patria aj figúrky, ktoré si vravia vláda. Stretnú sa so známymi, a tí im vyrozprávajú o kauzách, ako sa predali emisie, ako bol nahratý hlas podobný hlasu premiéra o zháňaní peňazí vlastnou hlavou, dozvedia sa o gorile o nehoráznom a do detailu popísanom zlodejstve. Budú rozčarovaní, že súdy nekonajú, lebo sú zahltené inou, dôležitejšou kauzou, ako je prípad Hedvigy Malinovej, kde už skoro pred samotným skutkom vládna moc prezentovala, ako sa to stalo, ako sa to vyšetri, ako to bude. Známi im vyrozprávajú, ako sú nezamestnaní šikanovaní úradom práce, vyhrážaním o vyradení z evidencie, aby takým spôsobom znížili nezamestnanosť, a aby mohol vypasený minister pred kamerami vyhlásiť, že nezamestnanosť klesla o 0,01 %. Prídu na to, že novinárom postupne vrastá do duší sebacenzúra a noviny sa už nedajú čítať. Prídu do momentu, keď je potrebné siahnuť po starých a overených múdrostiach, kde je napísané, že treba ľutovať národ, ktorý pozdvihne svoj hlas, len keď kráča v pohrebnom sprievode, ktorý sa chváli len uprostred ruín, a ktorý sa nevzbúri, pokým nemá na svojej šiji meč, ktorý víta svojho panovníka s fanfárami a lúči sa s piskotom, aby prijal ďalšieho panovníka opäť s fanfárami, ktorého mudrci v starobe onemeli a silné osobnosti ležia ešte v kolíske ... Na chvíľu sa zamyslia a porovnajú to s krajinami, kde žili a pracovali ako cudzinci a zistia, že vlastná krajina sa k ním správa horšie, ako tá cudzia. Dajú hlavy dokopy a vyženú tých „sráčov“, čo neprestajne melú o istotách. Iné im ani neostane, keď sa budú chcieť pozrieť do očí svojím deťom, vnukom. Iná možnosť nie je , keď chcú zostať doma. Keď príde čas vyháňania „sráčov“, dajte mi vedieť včas, rád sa k vám pridám.