Úsmev nie je šifra

Autor: Jozef Mathia | 22.12.2014 o 7:24 | Karma článku: 12,55 | Prečítané:  12080x

Asi tak dvakrát do roka vycestujem do zahraničia. Zakaždým keď sa vrátim na Slovensko ma prepadne pocit smútku z nás. Našim ľuďom chýba to, čo tam vonku je úplne prirodzené. Úsmev na tvári. Vždy po takom návrate som sa snažil nájsť vysvetlenie tohto javu ale hľadal som ho márne... Až jedného dňa som stretol človeka, bezdomovca pred nákupným centrom.

Otrhaný chlapík s celým svojím majetkom na chrbte žobral o drobné. Bol slušný, nevtieravý až úctivý. Dal som mu nejaké mince a on na mňa vyceril pokazené zuby cez širokánsky úsmev. Ani neviem ako mi vtedy napadla otázka, či je šťastný a on mi bez rozmýšľania odpovedal, že áno. Na chvíľu som sa obzrel okolo seba na uponáhľaný dav ľudí so zaplnenými košíkmi a to isté urobil aj on. Hľadal som jednu usmievavú tvár a nenašiel som ju. Tá jediná stála predo mnou . Po chvíli na mňa pozrel a povedal „ Ich opustil Boh“. Ešte raz sa usmial a stratil sa v dave. Keď som prišiel domov, rozmýšľal som o jeho slovách. Fakt nás opustil a urobil to  teraz , alebo už dávno ? Viera v Boha je u nás úzko spájaná s katolícku cirkvou, ale Boh nie je katolík. Kresťania si privlastnili Boha, privlastnili si pravdu a potom uverili v svoju neomylnosť. Aj Hitler bol kresťan a nikdy oficiálne nevystúpil z katolíckej cirkvi a ani cirkev ho nikdy neexkomunikovala. Pius XII sa od programu nacistov nikdy nedištancoval, ani ho neodsúdil. Boli to len ľudia s ľudskými chybami, hoci si obaja namýšľali že  sú niečo viac. Bola to možno len pýcha.  Opustil nás teda Boh  22. Júla 1209  keď bola vedená vôbec prvá križiacka výprava kresťanov proti kresťanom ? V ten deň v južnom Francúzsku v kostole sv. Madeleine zmasakrovali križiaci približne šesť tisíc ľudí, ktorí si vraveli albigenskí alebo aj katari. Boli to gnostici ktorí len úprimne verili v Boha, ale nepotrebovali k svojej viere sprostredkovateľov – cirkev. Vďaka svojej usilovnosti, morálke a všeobecnej láskavosti a prívetivosti ich ľudia z iných oblasti  prezývali dobrý ľudia. Keď sa opáta Arnauda-Amauryho, veliteľa výpravy, pýtali pred útokom, ako majú rozpoznať kacíra od veriaceho, odpovedal „Bite ich všetkých, Boh svojich ľudí rozpozná“.  Alebo nás Boh opustil  v dobe holokaustu keď išlo o vyhubenie národa, ktorý stvoril Boha biblie? Tu chcem zacitovať spomienku Elie Wiesela, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý prežil Osvienčim. Prvú noc v tábore som sledoval, ako z komína krematória stúpa k oblohe čierny dym. Práve spaľovali mŕtve tela matky a sestry. Na tieto chvíle nebudem schopný  nikdy zabudnúť, vtedy mi zavraždili Boha aj dušu a moje sny sa obrátili na prach. Spomína ďalej. Jedného dňa gestapáci obesili dieťa s tvárou anjela so smutnými očami. Kráčalo k šibenici, mlčalo a bolo takmer pokojné. Trvalo takmer hodinu , kým  dieťa umrelo, a to všetko pred očami tisícok divákov, ktorých donútili sledovať popravu. Ktorýsi z väzňov stojacích za mnou zašepkal „Kde je Boh ? Kde je teraz ?“   A potom som začul iný hlas, ktorý odpovedal prvému: „Kde je ? Tu – visí na šibenici.  Iný príbeh z Osvienčimu ukazuje ľudí , ktorým rituály pomáhali prekonať všetky hrôzy. Jedného dňa sa skupinka Židov rozhodla postaviť Boha pred súd. Ak je Boh všemocný, mohol utrpenie zastaviť, ak katastrofu zastaviť nevedel, tak je bezmocný, a ak síce ju vedel zastaviť, ale rozhodol sa, že tak neurobí, je prízrak. Boha odsúdili na smrť. Predsedajúci rabín vyniesol rozsudok a potom  pokojne oznámil, že je čas na večernú modlitbu. Títo ľudia mali právo povedať že ich opustil Boh. Mali právo byť nasrdení na celý svet do konca života a už vôbec sa nikdy neusmievať. Opak bol ale pravdou. Nie je mojou  snahou pátrať či nás naozaj opustil Boh, alebo dokazovať jeho existenciu. Ohľadom samej existencii sa stačí iba opýtať prečo existujeme, namiesto toho aby sme neexistovali. Všetci mystici tvrdili, že základná pravda a prvoradý cieľ najvyššieho duchovného snaženia , je vlastne stať sa Bohom. Nemyslím si, že sa musíme premeniť na krajinu mystikov, aby sme sa viac usmievali a boli k sebe príjemnejší. Nemusíme hľadať významné rozdiely medzi náboženstvami, že jedno má pravdu a ostatné sa mýlia. V tejto veci aj tak nebude mať nikdy nikto posledné slovo. Stačí omnoho menšie úsilie. Stačí si iba spomenúť na svoju minulosť, na detstvo a cit ktorý sme prejavovali už prenatálnom veku. Na cit ktorý si prinášame odkiaľ prichádzame, na cit ktorý nie je pozemský , ale rád tu prežíva. Na lásku... Bojíme sa vysloviť tak úžasne slovka ako je ľúbim. Bojíme sa prejaviť emócie, lebo je to slabošské, lebo by to partner zle pochopil, lebo by sme prišli o svoju slobodu. Bojíme sa byť milý, lebo ten druhy si bude myslieť, že niečo za tým je, že niečo budeme potrebovať. Nevieme už nezištne pomáhať. Lebo naša konzumná spoločnosť má iba jedno náboženstvo a jedno božstvo. Peniaze. Čakáme, až niekto začne prvý žiť ináč, alebo budeme čakať až sa zase narodí Kristus aby sme ho mohli za jeho myšlienky umučiť? Alebo si počkáme na Budhu aby nás všetkých doviedol k nirváne? Oni už tu boli a možno práve v tejto chvíli učia žiť iné bytosti niekde vo vesmíre.  Je to na nás, na každom z nás. Začnime tým úsmevom. Prosím. Nemusíme si liať vedro studenej vody na hlavu, stačí ak ráno sa usmejeme na prvého človeka ktorého stretneme. Nečakajme žiadnu odozvu a ani reakciu, jednoducho to urobme a pokračujme ďalej. Urobme si veselší a usmievavý svet. Kašlime na hlúposti ktorými nás zaplavujú média, na politikov, na „celebrity“ a len tak nahoďme úsmev, lebo je to prirodzené.

 

Prichádza čas, keď sa snažíme byť aspoň v tomto období k sebe milší, keď si želáme všetko dobre a aj viac sa usmievame. Priatelia, nech nám to vydrží nie len po celý rok, ale po celý život. Šťastné a veselé :-)   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?